Jánův Moskvič 412
Moskvič 412 Jána G. - toho roku oslávi päťdesiatku
Keď som skončil základnú školu v roku 1968, učil som sa za automechanika v autoservise Komunálnych služieb vo Svidníku. Keď som bol v druhom ročníku, do podniku kúpili nového Moskviča 408, takzvané štvoročko, krásnej svetlomodrej farby. Mne sa tak páčil, že som na prax chodil o hodinu skôr, aby som si do neho sadol a pokochal sa jeho novotou. Povedal som si, že žiadne iné auto ako Moskvič nechcem. Keď sa v roku 1970 v slovenskom časopise Auto - Moto na titulnej strane objavil Moskvič 412 s obdlžnikovými svetlami, to už moji rodičia so mnou nemohli vydržať a otec musel zobrať požičku, vybavil takzvaný ministerský poukaz a dňa 2.12.1970 prišiel pre mňa do Svidníka s krásnym novým tmavočerveným Moskvičom. Hneď som si sadol za volant bez vodičáku! a odšoféroval ho v zime za tmy do 130 km vzdialenej Spišskej Novej Vsi.
foto
No dlho som sa z neho netešil. V roku 1972 som musel nastúpiť základnú vojenskú službu. Počas dvoch rokov otec Moskviča veľmi nešetril, používal ho ako úžitkové vozidlo a neváhal do neho naložiť aj stavebný materiál. Keď som prišiel z vojny domov, otcovi som kúpil Š 100 a Moskviča som si privlastnil. Stal sa z neho pán Moskvič. Dostal to najlepšie, čo na našom trhu bolo.
foto
V sedemdesiatych rokoch sa v Československu začala prudko rozvíjať autoturistika. Keď som sa zoznámil s peknou slečnou Katarínou, terajšou manželkou, aj my sme jej podľahli. Naša prvá spoločná jazda spolu s Moskvičom viedla v roku 1976 do Nemecka. Potom nasledovali ďalšie. V roku 1977 nás Moskvič viezol do Bulharska na Slnečné Pobrežie, v 1978 cez Kaukaz do gruzínskeho mesta Macharadze. V 1979 to bola cesta okolo Československa a 1980 sme putovali k Baltiku do Gdanska, Sopot a Gdyne. Potom prišli na svet deti a s nimi nútená prestávka. No netrvala dlho. V roku 1984 Moskvič meral cestu do Chorvátska na Istriu. Po tejto dovolenke som sa rozhodol postaviť za Moskviča karavan. Karavan som postavil na podvozku zadnej nápravy Moskviča. Použil som náboje kolies, čo bola podmienka pri stavbe a perovanie. Taktiež osvetlenie je z Moskviča. V roku 1986 som sa karavanom prvýkrát vydal na cestu okolo Československa. Potom nasledovali kratšie výlety hlavne do maďarských kúpeľných miest, včetne Budapeštu, Balatonu atď. V roku 1991, keď už deti boli staršie, cestovali sme do talianskeho letoviska Bibione. No Moskvič nezvládol cestu cez rakúske Alpy a prvýkrát odmietol poslušnosť. Pred Klagenfurtom v prevodovke odišiel hlavný hnací hriadeľ. Ráno o 6:00 som sa pustil do práce a o 10:00 Moskvič pokračoval směr Villach - Bibione.
foto
V roku 1990 som plánoval kúpiť Moskvič Aleko. Mal som už vinkulované peniaze, no dovoz zrušili. Auta sa zo skladu veľmi rýchle vypredali a ja som sa k novému Aleku nedostal. S Moskvičom som jazdil do februára /února/ 1993, po tomto dátume som ho dal na vedľajšiu koľaj.
Po krátkom čase som sa rozhodol, že ho budem pomaly renovovať. Veľa práce na ňom nebolo, lebo bol udržiavaný. No aj napriek tomu som ho rozobral, každý diel som ošetril, karosérii som dal nový lak a spravil generálku motora. Renovácia mi trvala celých 15 rokov a nebiť internetu, možno by som ho renovoval dodnes. Keď som v roku 2007 kúpil počítač a napojil sa na internet, do Googlu som dal ako prvé slovo "Moskvič". Keď som po čase natrafil na stránku Moskvič klubu ČR, v máji /květnu/ 2008 som už cestoval na zraz do Štramberku, no žiaľ bez Moskviča. No tento zraz ma tak nakopol, že do septembra /září/ 2008 bol Moskvič spojazdnený a smeroval na prvý zraz do Pardubic na nádraží Rosice. Aj keď mi na spanilej jazde v Slatiňanoch odišiel pracovný spojkový valec a cestou domov mi brzdili len dve kolesa, bol som celý nadšený, že Moskvič zase jazdi a má kam jazdiť.
foto
Preto sa chcem cestou časopisu Svět Moskvičů poďakovať vedeniu Moskvič klubu ČR, jeho členom a všetkým priaznivcom, že sú schopný usporiadať takéto skvelé podujatie a môžem prehlásiť, že je najlepšie organizované v Československu a bez prestávky trvá celých 13 rokov.